Expedícia Expedícia Expedícia Expedícia Expedícia Expedícia
Karakoram 2008 Karakoram 2008
Sponzori
materiál od sponzorov

Kayland

Buff

Penzión Litvor

HUDY Sport - Mlynská 2, Košice

Slavosport

Singingrock

Horská záchranná služba

čo-nič crazy sport

Norttel

Stará Ľubovňa

Reprocentrum

Turistické známky

8000.sk

O 100 ŠESŤ - reklamná agentúra

Extremesports

Himalaya club Vysoké Tatry

Enlibre

MILAN KOVAĽ
práce vo výškach

ZINDABAD, s.r.o.


Hrozná polhodinka - Martin Suchý

Erik Rabatín, Daniel Šak a Martin Suchý v Západnej stene K7
Počas Slovenskej horolezeckej expedície Karakoram 2008.
Ďalší účastníci , ktorí podnikali v iných stenách: Slavo Mitro, Marek Repčík, Vlasto Pšenko, Gabo Čmárik, Ján Šofranko, Vilo Šujan, Andy Kolárik, Ďuri Švingál

Bez šéfov
Bol som vytešený z toho, ako sme sa všetci traja zhodli na západnej stene K7, ktorá spĺňala už doma špecifikované kritériá. Malo ísť o skalné lezenie, v kolmej stene bigwoolovým štýlom, čo najviac slnka a na dohľad z BC, prvovýstup. Ani som nedúfal, že také niečo tu nájdeme. Ako by ju pre nás príroda stvorila.

Prvá vynáška pod stenu ešte bez Šakyho. Bolela ho hlava, nebol ešte aklimatizovaný. Teperili sme sa so sviňami asi 500 metrovým prevýšením hore rozbitým ľadovcom štýlom dva kroky hore, jeden dolu. Asi po 4 – 5 hodinách sme určili ABC. Erik sa chvíľu kochal stenou a dookola hovoril iba o tom, aká je úžasná a že presne takto si to predstavoval. Rozhodoval sa medzi dvoma líniami naľavo. Platne, alebo komín ? O všetkom rozhodla lavínka, ktorá sa s obrovským zvukovým efektom vysypala zo žľabu asi 20 m od platní. Ideme komínom.

Už sme vedeli kadiaľ aj ako. Ďalšiu vynášku do ABC už dal s nami aj Šaky, ale celkom pod stenu, ho to ešte nepustilo. Prvý môj dotyk so žulou v Karakorame bol oveľa normálnejší, ako som čakal. Žiadne démonické, éterické, ani euforické pocity nedošli. Veď je to normálny kameň, povedal som si. Odistil som Erikovu prvú dĺžku. Ten sa ani neunúval obuť si lezečky. Asi bol už netrpezlivý a nechcel sa tým zdržiavať.

Aj nás boleli hlavy, tak sme zostúpili dolu do BC. Tam už bežali prípravy na prvé aklimatizačky, tuším, že niekto sa už z nejakej aj vrátil dolu. Riešil sa Marekov boľavý zub, a jeho cesta za šamanmi do Scardu. Zišiel tam aj s našim styčákom, ale vrátil sa už iba sám. Takže potom, čo sme nemali doktora, prišli sme o vedúceho expedície, sme teraz zostali bez ďalšieho zo šéfov. Už len aby nám vybuchol kuchár a dokonáno jest... Trošku s obavami som sa poobzeral dookola na tú skupinku, že ako to tu zvládneme? Ale každý sa tváril akoby nič, nikto sa tým asi nezaoberal tak ako ja. Tak som sa na to tiež vykašlal a neriešil to. Dajako bude.

Medzitým sa už vytýčili základné body nášho nového domova. Ali, Zahír a Husajn vykopali dieru, postavili nad ňu stan, ktorý vyzeral ako tie z čias osmanských vpádov do Európy, zavesili do neho papier a hrdo to celé nazvali toaletou. My sme to trošku vylepšili a premenovali sme to na indoorhajzel, lebo asi o 50 m ďalej sme mali aj outhdoorhajzel pre prípad vykonávania sa počas pekného počasia. Ten bol samozrejme bez stanu. Následne sme našli dva bazény. Jeden bol olympijský, lebo sa nám zdalo, že na druhú stranu má 50 m, a druhý termálny, lebo sme si nahovorili, že je v ňom teplejšia voda. Ale jasné, že v obidvoch bola voda z toho istého ľadu. Ali ešte vytýčil miesto na jatky, kde vraždil kozu aj sliepky.

Myslel som si , že schudnem na kosť, ale nedalo sa. Každý deň v BC 3 x teplá strava , obedy a večere s dezertom. A keď sme presvedčili Aliho, že whitout kari, tak sme sa naozaj regulárne prežierali. Aj Slavo nakoniec podľahol a nechal sa presvedčiť, že aj keď bude teraz dva mesiace jesť mäso, stále ostáva vegetarián, a že sa to nad 3500 m.n.m. neráta. Po dvoch dňoch od tohto momentu a prvej klobásy Slavo začal znova naberať sily a fungovať.

Potom ešte dorazili 2/3 českej výpravy. Títo dvaja reprezentanti jedného svojho kolegu zanechali za sebou, lebo sa asi rozhodli vyskúšať naše pátracie schopnosti. My sme nesklamali a zvyšnú 1/3 českej výpravy sme po dvoch dňoch našli. Bola dobre ukrytá pri vstupe do inej doliny. Polomŕtvy stav si nepripúšťala a tvárila sa, že jej nevadilo porušenie pravidla o prispôsobení tempa výstupu najpomalšiemu zo skupiny, najmä ak ste v neznámom a nebezpečnom teréne. Ale neboli to zlí chalani.

Shera peak
Našu stenu domáci volali Shera peak – Pekný štít. Tešil sa z toho hlavne Šaky, lebo na Pekný ešte neliezol. Inak ho už ani nenazval. Ďalšie dni sme teda pôsobili v Shera peaku.

Ten komín sa ukázal oveľa ťažší, ako sa z ABC zdal. Erik so Šakym liezli, ja som ťahal svine. Všetko šlo hladko, len trocha pomalšie. Keď sme sa dostali nad 250 m, rozbalili sme portaledge. Dovtedy sa každý deň do steny naliezalo po fixoch a večer zlanilo do ABC.

V Hornej časti komína bola jedna vyľadnená dĺžka bez možnosti akéhokoľvek istenia. Navyše ten ľadík sa od skaly odtápal a bolo ho veľmi málo. Ja som tam mal jediný mačky a zbrane a tak ma Erik oboznámil s jeho plánom. Mám si dať mačky a zobrať zbrane. Skúšať to preliezť voľne bez istenia je samovražda a preto pôjdem tak, že trocha v tom ľade nadleziem, zaseknem cepín, sadnem do neho. Druhým cepínom budem odsekávať ľad z kúta. Tam vraj isto bude dajaká špára, ja do nej založím, potom znova to isté a takto to preleziem. Tak, ja som nadliezol, zasekol, vysekal ľad a špáry nikde... Nadliezol som trocha vyššie, zasekol, sekal a zrazu som bol o 6 m nižšie. Cepín mi z toho tečúceho ľadu vypadol. Navyše sa mi počas pádu vytrhlo kladivo zo sedačky a letelo míňajúc Erikovu hlavu na ľadovec. Šaky vyzeral prekvapený, ale udržal ma. Vtedy som ešte netušil, že tieto tri metre budú moje posledné lezecké v tejto 1300 m stene.

Potom sme s Erikom prebrali nový plán: Ja ostanem na štande, on prehákuje v mokrej platni naľavo čo najvyššie a dá nit. To by malo pomôcť, lebo ten kút vyzeral byť neodistiteľný dobrých 15 m. Keď už tam bude ten nit tak zvyšok ľadu sa bude dať bezpečne preliezť.

Erik potom predviedol úžasnú hákovačku po skalných lupienkoch. Vždy keď z poza lupienka vybral háčik, lupienok odletel... Dal ale dva nity. Jeden 4, druhý asi 6 m nad štand. Tým bol kút odistený, už len preliezť. Samozrejme sa ale začalo kaziť počasie a tak sme to nechali na zajtra. Ale do steny sme sa dostali znova až po niekoľkých dňoch.

Kút dal nakoniec Šaky za M7 a nity sa mu vraj náramne hodili. Takto bol komín dolezený, čakala nás už otvorená stena, v ktorej sa dalo vybrať z viacerých možností. Komín končil na vežičke so snehom, na ktorej sme konečne stáli na celých chodidlách. Mali sme radosť, lebo komín bol asi najťažšou časťou tejto cesty. Ostávalo nám už odfixovať len asi 200 - 300 m na policu, odkiaľ sme chceli vyraziť a vyliezť naľahko na jeden záťah zvyšnú polovicu steny. Ten záťah sme odhadovali na 4 – 5 dní alpského lezenia.

Erik so Šakym pokračovali v lezení a 50 m nad vežičkou sme rozbalili portaledge Od nej pokračovali akýmsi traverzovým obchvatom. Na vežičku pod nami sa chodilo pre vodu, lebo bol na nej sneh. Ďalší deň sa kazilo počko, a predpovede neboli ružové. Rozhodli sme sa zísť do BC, nabrať sily v ďalšej perióde to celé doliezť. Ostávali nám už len necelé dva týždne

Predtucha
V BC som dostal nejakého kokra ( konský odpor k robote ) . Stratil som elán, dokonca som mal chvíľu horúčku. Erik už chcel ísť hore do steny, ale ja som nejako nemohol. Nie len fyzicky, ale hlavne v hlave mi to nejako prestalo fungovať a chutiť. Dnes si myslím, že to bola predtucha, intuícia, alebo čo. Nikdy som na tieto veci neveril, ale neviem si to ničím iným vysvetliť. Nechcelo sa mi tam ísť. Erik bol viac ako zarazený, posielal za mnou Šakyho, aby ma prehovoril. Dohodli sme sa tak, že oni pôjdu už dnes, večer budú v portaledge a ráno začnú liezť tie posledné fixné dĺžky. Ja pôjdem skoro ráno a do piatej poobede budem pri nich. Dohodnuté, chalani vyrazili.

Na druhý deň o 10 00 už stojím pod stenou. Ten včerajšok ma už prešiel. Cestou hore som mal vziať spodné 100 m fixné lano, ktorým sme chceli odfixovať tie poslené dĺžky na policu, z ktorej sme už mali ísť alpsky. V podstate všetky fixné, aj lezecké lana až na jedno nové dvojča už slúžili ako fixy. Celkovo asi 500 m cesty bolo odfixovaných. a toto 100 metrové lano zdola malo byť posledné fixné.. Lenže keď som šplhal hore zistil som, že spodné lano je na dvoch miestach seknuté, zrejme sme na neho pustili nejaké šutre. Urobil som teda na tých miestach uzly a zobral som až tretie lano, ktoré viselo v najťažších dĺžkach komína. Naša cesta bola teraz odspodu neprístupná, kto by chcel ísť hore musel by tú časť znova liezť – nám to trvalo niekoľko dní.

Okolo 16 hod som dojumaroval na koniec fixných lán. Zavesil som sviňu, lano a na chvíľu som sa vystrel na portaledge. Asi o hodinu som zlanil na vežičku s prázdnymi fľašami a varičom po vodu. Topil som sneh a kochal sa okolím. Počasie bolo dobré , viditeľnosť výborná. Chalani liezli asi 150 m nado mnou.

30 minút hrôzy
Sedel som si obkročmo na kameni, dosypával som sneh do ešusu. Pohodička. Bolo trochu chladno, tak som si dal páperku pod goráčku.

Odrazu niečo v stene zapraskalo. Mne sa najprv zdalo, že je to napravo odo mňa. Obzrel som sa nabok ale zvuk mi vytiahol oči hore až som sa díval so zaklonenou hlavou rovno nad seba. Ten praskot sa už zmenil na obrovský rachot a ja som s vypleštenými očami sledoval, ako sa dva- či tri obrovské lokre veľké asi ako skriňa pomaly odkláňajú od steny a začínajú naberať rýchlosť. Niečo desivé. Bol som rovno pod nimi. Nechal som všetko a okamžite som sa hodil čo najbližšie ku stene. Hore som sa už neodvážil pozrieť. Iba som počúval ako silnie ten strašný rachot a ako je tých skál stále viac a sú bližšie a bližšie pri mne. V tom všetkom bolo jasne počuť výkrik. Bol som si istý, že je to Šakyho hlas.

Kamene sa dostali zhora ku mne veľmi rýchlo, ale ja som za ten čas stihol myslieť asi na tisíc vecí. Pred očami som mal najprv chalanov, dúfal som, že sú nad tým, alebo vedľa, že Šaky iba volal bacha... Potom som si spomenul na Ninku, Mariettu, na svoj nový dom, ani som v ňom poriadne nestihol prespať, koľko nocí som v ňom vlastne spal, kým sme sem došli -6 – 7 ? Áno iba 7 nocí. Myslel som na vysielačku, nesmiem ju stratiť, čo keď bude treba volať pomoc z BC. Myslel som aj na laná dolu, budú určite dosekané...Asi stratíme varič s ešusom, nebudeme mať teda ani jedlo ani vodu. A zase na chalanov, nech sú mimo toho, na Ninku a Mariettu, aj na firmu, všetko som vybavil? Nebudú problémy, keby sa dačo stalo? Kamene už padali na vežičku a moju policu. Asi 50 menších odrazených padlo na mňa, zo dva –tri mi dali riadne šupy. Trvalo to nekonečné sekundy. Už som zacítil aj zápach síry a ešte stále sa to sypalo a rúcalo dolu . Periférne som registroval, ako sa tie najväčšie kusy rútia do komína našťastie asi 2 – 3 metre od mojej police.

Potom to naraz prestalo. Pomaly som sa vystrel, pozrel hore. Zo steny nado mnou sa šíril obrovský dym a zápach. Pozrel som sa okolo seba, všade sa váľalo plno skál. Jediné, čomu som nerozumel bolo, že varič s ešusom stáli na sebe presne ako pred tým, oheň horel a sneh sa topil. Ešus bol plný drobných kamienkov ale inak to celá kuchyňa ustála.

A čo chalani? Je tu ticho. Pozerám hore, ale nič nevidím, žiaden pohyb, žiadne farebné bundy. Začínam volať, ale nikto sa neozýva! Volám znova ale zase ticho! Kurva, chalani, ma neštvite! Znova volám. Vysielačka, mám ju. Aj Erik by mal mať , tak ju zapínam a snažím sa s ním spojiť, ale zase nič. Skúšam znova a ticho. Čo teraz? Volám do BC, ale tam isto nikto nebude, relácia je dohodnutá na 21 00. Začínam sa strachovať, čo sa deje. Zaháňam myšlienku, že by sa chalanom dačo stalo, dúfam, že sa len nepočujeme, že sú v šoku, alebo také dačo. Už je 5 minút po tom a v stene je ticho.

Začínam premýšľať, čo mám robiť. Čo je správne..? Chalani sa už 5 – 10 min neozývajú, nevidím ich. Ísť hore po nich sa nedá, lebo sú to asi 4 dĺžky pokiaľ viem, z toho dve úplne v traverze doľava a späť doprava. Nie je tam žiadne lano, voľne je to blbosť. Môžem dôjsť tak akurát po policu s portaledge, tam končí fix. Stále volám stále ticho, Vysielačka to isté, v BC nikto. Štve ma, že ani niet čo robiť. Ísť do BC pre pomoc je tiež somarina, veď kým by som zlanil, znovu zavesil tretie lano a zišiel spod steny dolu trvalo by to dobrých 5 hodín, a načo? Do 21 00 sú nejaké tri hodiny, všetko sa dovtedy cez vysielačku dozvedia . Stále kričím , volám, a stále ticho.

Už prešlo asi 20 minút a ja som pomaly zúfalý. Toto nie je možné, toto sa nemalo stať. Čo poviem doma? Ako to vysvetlím? Prečo som nič neurobil? Kde som bol keď sa to stalo?

Potom sa konečne ozval do vysielačky Erik. Ani sa nedá opísať , ako som vydýchol. Skončila sa najhroznejšia a najzúfalejšia polhodinka môjho lezeckého života. Oprel som sa o skalu a odpovedal som mu, že ho počujem, že čo sa stalo? Hurá, žijú, len Šaky je rozbitý, asi niečo s rukou. Dohodli sme sa, že idem na policu s portaledge, Erik mi ho spustí, potom zlaní aj on a tam sa na Šakyho pozrieme.

Dal som najrýchlejšie tempá na jumaroch počas celej akcie v Karakorame a možno aj v živote. Vyšiel som na policu. Pportaledge, na ktorej som iba hodinu pred pádom kameňov ležal je dotrhaná. Mal som ja riadne šťastie, Čakal som na Šakyho, pripravil som mu išťák, miesto na státie. Erik volal , že ho púšťa. OK. Lenže spolu so Šakym letia dolu ďalšie kamene. Sadám a sviňou sa snažím chrániť. Už je šero, keď je Šaky pri mne. Hrôzostrašný pohľad na chlapca. Jednu ruku má pri tele obviazanú slučkami, tvár a dlane samá krv, je celý dotrhaný a všade je perie, lebo liezol v páperke. Rýchlo ho zapínam a odopínam z neho materiál. Komunikuje so mnou, má to logiku, je to dobré. O chvíľu Erik hlási, že ide dolu. Hádžem Šakyhmu na krk lano a batoh, aby ho netrafil ďalší kameň. Snažím sa k nemu pritlačiť čo najviac, až vykríkne od bolesti, že ruka... Jasné, musím byť opatrnejší. Aj Erikove lano púšťa kamene, tie strašne svištia okolo nás, Šaky len zakvíli, že už nechce dostať žiaden kameň.

Stojíme takto pritlačení ku sebe a ku stene, čakáme na Erika. Zrazu vzduchom sviští ďalši kameň. Je to dlhý let, hovorím si. Inštinktívne napínam krčné svaly a do toho dostávam obrovskú ranu na ľavé rameno. Hodí ma to na kolená. Kričím od bolesti, a mám dojem, že mi to urvalo ruku. Po chvíli si nič necítim, zahmlieva sa mi pred očami. Šaky sa pýta čo mi je, Erik do vysielačky to isté. Zatínam zuby od bolesti, snažím sa ukľudniť, ale strašne ma to bolí. Zhlboka dýcham, staviam sa naspäť na nohy, rozmýšľam. Teraz mi nepomôže vrieskať, treba počkať na Erika. Ten kameň, čo ma trafil mi leží pri nohách, je veľký asi ako prilba. Teraz sme tu už dvaja krypli, vravím si.

Erik pokračuje, keď je asi 10 m nad nami vykríkne od strachu aj on. Najprv som si myslel, že aj on dostal šupu, to by tak ešte chýbalo. Ale našťastie nie, Erik sa len zľakol, lebo lano pod jeho tree, na ktorom zlaňoval bolo silne seknuté. Musí tam spraviť uzol a prepnúť sa pod neho. Čakáme. Nakoniec je pri nás.

Už je skoro tma. Ja som už vcelku v pohode. Po tých pár minútach od úderu kameňom som už v stave, že môžem normálne komunikovať, voľačo podať a podobne. Len ľavá ruka je mimo. Neviem ňou vôbec pohnúť. Hýbem iba dlaňou.

Erik pozerá na Šakyho. Vyberám mu zo svine lekárničku , nôž, a všetko, čo mu treba. Rozreže Šakyho bundu, aj mikinu a zisťujeme, že ide asi o zlomeninu ruky, našťastie nie otvorenú. Erik oblieka a obväzuje Šakyho ruku až po prsty, má ich celé zodraté a krvavé. Je mu zima, a takmer odpadáva, ale nedovoľujeme mu to. Rozpráva sa s nami a drží sa výborne. Erik je už unavený, celý deň liezli. Vyberám klobásu a podávam im ju obom. Aj vodu. Ešte som našiel vo vrecku jeden Ibuprofen, tak mu ho strkám do úst. Pomaly sme Šakyho prezuli a obliekli. Nohu mal strašne napuchnutú, ja som si myslel že je tiež buď zlomená, alebo vytknutá v členku.

Erik pripravuje Šakymu pelech v portaledge. Dávame mu naše teplé veci, ponožky, spacák. Jedna strana portaledge je vcelku celá, kamene trhali iba vonkajšiu stranu. Ja som chcel ísť nocovať o dĺžku nižšie, ale Šaky bol už hotový a Erik dosť unavený. OK, Vy buďte tu, ja pôjdem na vežičku. Nebudeme sa tu s Erikom tlačiť a mne sa po tom údere kameňom zdá, že je tu celkom veľký frmol.. Ešte hlásime chalanom do BC čo sa stalo. Dvihol Andy. Na jeho veselé „ Tak čo chalani ako sa máte?“ odpovedám „ Andy stal sa veľký prúser“... a všetko som mu vysvetlil. Dohadujeme sa čo a ako zajtra. Jasné , nie je problém prídu hore pomôcť... Tak ešte pár detailov o čase, aký materiál, koľko lán a končíme reláciu.

Zapol som sa do lana a skúšal, čo to urobí, keď zlaňujem iba jednu rukou. Ide to lepšie, ako som čakal. O pol hodinu sa už súkam do ždiaraku. V noci snežilo

Plán záchrany je takýto: ja zlaňujem prvý, Erik spúšťa Šakyho ku mne aby som ho zapol do štandu. Takto dve – tri dĺžky, kým neprídeme na miesto, kde bola prvý krát portaledge. To je pod tým vyľadneným kúskom komína za M7. Tam musí Šaky počkať . Ja natiahnem to tretie 100 m lano, ale prvých 20 metrov ide so mnou ešte aj Erik, lebo zlaňák je v traverze, s jednou rukou by som to asi nedal. Odtiaľ už naťahujem lano. Zlaním sto metrov a prepínam sa do druhého lana, ďalších 100 m a som na prvom lane. To už vidím Mareka, Slava a Gaba ísť pod stenu. Dolu sa s nimi zdravím. Gabo nastupuje a ide oproti Erikovi a Šakymu s troma lanami, na ktorých budú Šakyho spúšťať rovno dolu, aby ten nemusel traverzovať. Celou dolinou sa ozýva Gabove fučanie. Chlapec to rozbalil...

Ja už schádzam pomaly dolu do BC . Asi v polovici ľadovca stretávam Vlasta, Šofa a Vila. Tak to ma potešilo, všetci chalani išli hore na pomoc, pritom obetovali pekný deň na svoje podniky v stenách. Úplne to dorazili Ali so Zahírom, ktorí tiež išli oproti s čajom a keksami. V BC ostal iba Husajn a styčák, ktorý sa iba deň pred tým vrátil so Scardu.

Potom ale začal hviezdiť Šaky. Po spustení pod stenu zišiel tým otrasným roztápajúcim sa ľadovcom plným kameňov, štrku a blata sám. Neviem, kedy by ho chalani zniesli a či by sa to vôbec dalo.

Už je dobre
V BC sa ho už ujala osvedčená chirurgická dvojica Gabo a Andy. Gabo si totiž pred nedávnom vyskúšal na Andyho lýtku zo 10 štychov. My sme samozrejme do toho všetci kybycovali, len Šaky si dosť vytrpel, chudák. Hlavne vtedy, keď mu Andy počas obstrekovania ruky doslova vystrelil ihlu zo striekačky do prsta, kde Šaky nemal kožu. To by ešte nebola taká strašná bolesť, ale Šaky inštinktívne potiahol rukou a vtedy len začal ručať. Keď ho to prešlo, začal nás informovať o tom, ako to celé videl on. Vraj nemal veľmi dobrý výhľad, keď ho tie kamene mleli medzi sebou. A keď videl, v čom ostal po 20 metrovom lete visieť – tri pramienky jedného lana, druhé vyzeralo ako z drvičky , radšej sa prestal o to zaujímať. Celé sa to stalo vraj veľmi rýchlo, on obliezol tie lokre a keď bol nad nimi, na jeden položil nohu. Ten sa pohol a roztvoril celé lokrovisko. To strhlo so sebou aj Šakyho a pekne ho premlelo, čo sme museli uznať, lebo bol celý dobitý a dokrvavený. Navyše všade mal to perie...

Prehliadku môjho ramena ukončili Marek so Slavom vyjadrením, že to asi nič vážne nebude. Aj ja som mal ten pocit, bolo to zrejme iba poriadne narazené a pohmoždené..

Večer sme sa radili čo ďalej. Bolo jasné že Šaky musí ísť čím skôr dolu a domov a nemôže byť sám. Keďže ja som bol členom jeho teamu a bol som tiež odpísaný, dohodli sme sa, že ja pôjdem s ním. S nami musí ísť aj styčák – dlho sa neohrial - kôli papierom a Zahír, lebo my sme nemohli niesť ťažké batohy. Erik ostane, pôjde do steny pre materiál, pobalí nás všetkých troch a domov pošle veci kargom. Ostatní mu pomôžu s čím bude treba.

Na druhý deň ráno som zobudil všetkých chalanov . Išiel som stan za stanom, že nech sa s nami rozlúčia a či nechceme spoločnú fotku, ktorú sme ešte nemali. Preto je taká tmavá, bolo ešte skoro a slnko ešte tak silno nežiarilo.

S Ghulamom aj do pekla.
Cestou dolu Šaky zase zahviezdil. Zišli sme až dolu do Hushe za 12 hodín . S jeho napuchnutou nohou a odrovnanou , boľavou rukou to bol výkon . Hlavne ten 40 metrový výšvih po ktorý nás odprevadil Erik, a  na ktorý nám vytiahol lano. Šaky to musel vyjumarovať s jednou rukou. Ja síce tiež, ale predsa len som mal na druhej ruke funkčnú aspoň dlaň a to bol rozdiel oproti Šakyho ruke.

Cestu z Hushe už riešili Ghulamovi ľudia. Z Hushe do Skardu, Tam na rentgen, kde s úbohým Šakym miestny šaman mlátil o dosku stola, aby mal dobré snímky. Večer iný šaman v garáži a nepredstaviteľnej hygiene, tyranizujúc svojho pomocníka Šakyho previazal a vymyl mu rany na ruke. Moju dôveru stratil hneď ako prognózoval Šakymu dobu liečenia 3 týždne. Na druhý deň sme sa lúčili s našim styčákom na letisku v Scardu, odkiaľ sme vyleteli pomedzi všetky tie K 2ojky, Nanga Parbaty, Rakapushi a ďalšie kopčeky do Islamabadu.

V hoteli sme zaháňali čas spolu s Petrami Hámorom a Moravským. Hámor okamžite volal svojmu známemu doktorovi o Šakyho stave a dohodol mu nejaký termín. Ja som to tak nevnímal, ale Šakyho to evidentne povzbudilo. Bál sa asi , že ho dostane nejaký ďalší šaman.

Ďalšou hviezdou sa stal Ghulam, ktorý povybavoval nejaké, pre bežných smrteľníkov nemožné formality, ako nové letenky pre nás dvoch za poplatok tuším iba 200 dolárov. Z domu nám to vedeli dať len za 40 000 Sk.

Projekt 13.
So Šakym som sa rozlúčil v Bratislave. Odovzdal som ho jeho priateľke spolu so všetkými papiermi, ktoré som počas našej cesty z BC do BA poctivo zhromažďoval a starostlivo opatroval kvôli liečbe a poistke. Tá s ním odišla do Starej Ľubovne, čo je niekde, kde lezci majú sčuchane lezečky a Goral vodka im linga v batohu. Pokiaľ viem, Šaky mal ťažkú operáciu ruky, hlavne lakeť bol problém, keďže ho dokázal rozdrviť na 30 úlomkov. Andy tam včera bol a chcel ho pozrieť, ale beťár Šaky sa zašil v jednom z najkrajších miest na Slovensku – v Ždiari u svojej babky a tam sa dáva dokopy.

Erik sa vrátil o 11 dní po nás. Jeho účinkovanie poznačil ešte aj boj o život v trhline, do ktorej padol, keď bol v stene pre materiál.

Cestu – projekt sme nazvali Projekt 13, lebo 13. 7. 2008. sa Šaky 2. krát narodil.



Stránka vznikla v rámci projektu EXPEDITION.SK - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií.
Návštevnosť: 56767